Cesta autobusom, alebo čímkoľvek, čo sa natriasa je pre našu dcéru stres. Najmä preto, že „nám" býva v zle. U detí nič výnimočné. Aj preto vždy z taktických dôvodov sedíme v „zadnej päťke" - pokiaľ je to možné, teda na mieste, ktoré je za chrbtom a očami cestujúcich, ktorí sa nemusia pozerať na blinkajúce dieťa. A vážení: mýtus o tom, že na zadnom sedadle, „býva deťom najviac zle", neberiem. Lebo v Radkinom prípade je to m ý t u s. Nebojte sa, už sme to skúšali aj hneď za šoférom - niekoľkokrát a vrecko bolo aj tak plné.
A práve pri predposlednej ceste k starým rodičom na prázdniny (pre vašu lepšiu predstavu: ide a vzdialenosť asi 35km, čo je približne hodina cesty) sme nad touto c h o r o b o u zvíťazili. A to spevom. Aj to naše štvorročné stvorenie pochopilo, že ním jednoducho „záháňa chmáry". Takmer celú cestu si Radka spievala. Niektorí cestujúci sa dokonca otáčali a - usmievali. To bol pre nás signál, že ten spev až tak nevadí. Napokon, nebol hlasný a a som si istý, že ani iritujúci. No pri všetkej úcte, aj keby bol - my sme „svoju misiu" zvládli!
A tak sme sa neobávali cesty späť. Vedeli sme, že pieseň je liek. Až do momentu, kedy si pred nás nesadla cestujúca „zlá pani". Čo bolo asi v polovici cesty. Iba krátky opis: Slamený klobúk, na perách „kilo" červeného rúžu a parfém, ktorý v tom teple fakt „zabíjal". Už jej neprirodzené hmýrenie sa na sedadle mi napovedalo, že asi niečo nebude v poriadku. No ani vo sne by mi nenapadlo, že to bude Radkin spev. A tak to aj prišlo:
Ona: „Prosím Vás nemohli by ste tomu dieťaťu povedať, aby prestalo spievať?"
Ja: „...a nemohli by ste to TOMU dieťaťu povedať vy? Ja nemám to srdce zraniť jeho dušu"
Bol som síce nepríjemne ironický, ale šípil som nejaké veselé rozuzlenie, keď si TO celé vydiskutuje s mojou dcérou, ktorá má odpoveď „na všetko". A tak to moja dcéra zabila jednou vetou:
„Ale, keby si ty teta vedela, že ja keď nebudem spievať, tak začnem grcať..."
Po tejto vete sa tá pani, začala tým slameným klobúkom tak razantne, rýchlo a hlavne protestne ovievať, že ten jej parfém „rozprášila" po celom autobuse. No aj tak, neviem prečo, ale mal som úsmev na tvári a pocit toho, že „tak jej treba!". Ale my sme tolerantní rodičia a tak sme to uzavreli tichým prímerím. No som si istý, že tá korpulentá dáma si tu cestu isto neužila lebo, povedzme si úprimne, vedieť, že za Vašim chrbtom sedí dieťa s hrozbou... veď viete a k o u, tak to už ten zahriaknutý spev mal aspoň nejaký zmysel... teda pre nás áno a pre Radku tiež.
P.S.: Na hodinách pedagogiky som sa vďaka skvelej profesorke toho naučil veľa a pamätám si na jednu zásadnú vetu: „Ak chce vaše dieťa spievať, neprerušujte ho. Pre dieťa totiž nie je nič horšie ako povedať mu: prestaň! Lebo sa všetci otáčajú..." Niečo na tom bude. Toto jednoducho dieťa nerieši. To iba my. Dospelí.