Ivan Lexa, najslávnejší slovenský "utečenec", žne po rokoch jeden úspech za druhým. Už ani nepočítam (lebo to nepočítam), koľko súdnych sporov, či menších sporíkov, tento muž vyhral. Športovou terminológiou by sa dalo povedať, že je to niekoľko násobný víťaz...kategóriu si môže každý domyslieť. Aj samotná Slovenská republika je preňho kajúcnikom, ktorému už len treba nohy poumývať. Najnovšie rozhodnutie súdu - to je jedno akého, je ďalším bodom pre udatného Ivana. Michal Kováč, prvý prezident (nech už bol akýkoľvek, ale bol prvý) Slovenska sa musí ospravedlniť, za slová, v ktorých Lexu obvinil z ú d a j n é h o únosu svojho syna do Rakúska. Predpokladám, že príde odvolanie sa. A ja len dúfam, že konečné rozhodnutie, ktoré by malo potvrdiť, alebo vyvrátiť rozhodnutie nižšostupňového súdu sa bude vliecť aspoň ďalších 28 rokov. S úcty k staršine a trucu k Lexovi.
Zdanlivá špička ľadovca nášho súdnictva "naruby" nie je vlastne ničím prekvapujúcim. Matkám o m y l o m zastrelených synov, ide aj srdce puknúť. Nie od žiaľu, ale od bezmocnosti a zúrivosti. Veď údajní (!) vrahovia sa dostávajú na slobodu vďaka absurditám, ktoré častokrát vyrážajú dych: Sudca nestihol rozhodnúť v termíne, obvinený dostal nádchu a je strašne... ale fakt strašne chorý, takže k súdu sa aj keby ako chcel nemôže chudák dostaviť. A nádcha trvá dovtedy, dokým trvá vyšetrovacia, či kolúzna väzba. Obštrukcie, ktorým treba postaviť pomník. Pred domy, či 5 metrové ani svetlo neprepustiteľné brány. Ale priznám sa, že niečo podobné sa stalo aj mne. Tuším v tretej triede základnej školy, kedy som zámerne simuloval bolehlav, aby som nemusel do školy. Zabralo to. Ešte aj lekár mi uveril. "Štempeľ" v žiackej knižke bol dôkazom môjho víťazstva. Prešlo mi to a ja som mohol celý týždeň pozerať doma "vysielanie pre základné školy". A navyše mi neušla mi ani jedna časť Matelka. Rozsah dôsledkov môjho konania je však neporovnateľne menší. Často som si myslel, že sudcovia chrániaci právo, nepripustia (často svoje!) pochybenia, ktoré by končili zábermi na vysmiatých ú d a j n ý ch mafiánov, ako opúšťajú väznice a vysmiatí nasadajú do pristavených áut a "odfrčávajú" nevedno kam. A oni fakt často idú nevedno kam.
Som si istý, že lotéria bude pokračovať. Pre veľký úspech. Stačí si len tipnúť, ktoré "čísla" padnú. A aj napriek tomu, že systém je prehnitý určite je v našom malebnom slovenskom kúte zemegule aspoň tucet rytierov -sudcov, ktorý svojou akiste poctivou prácou držia čistý štít slovenského súdnictva. Vzdávam hold práve im. Vo svojej naivite (čo už?) verím v spravodlivosť, vzánej ako tatranský kamzík.
