Ten bezbranný smiech v úvode som nespomenul iba náhodou, lebo možno práve smiech nám v mozgu, (alebo kde sa vlastne smiech „rodí") na tých pár sekúnd zablokuje niečo ako podvedomie, ktoré je... no nazvime to zodpovedné za zapamätanie si vtipu. No a tých pár sekúnd je rozhodujúcich pre zablokovanie centra pre dlhodobú pamäť. Áno, priatelia... poviete si, že v mozgu asi také centrum, exaktne vzato, nemáme, ale ako argument sa mi to páči. Tak prečo nie? Cítim v tom logiku, ktorá mi tu trochu chýba. A vlastne, keď to zoberiem vo všeobecnosti, zapamätať si dobrý vtip je jednoducho... hm, ťažšie. Neviem. Asi je to tým, že čím je vtip „vtipnejší", tým je väčšia pravdepodobnosť, že ho zabudneme. Teda aspoň ja. Nikdy som totiž nerobil hĺbkový prieskum svojho vtipnejšieho jažstva. No a keď to celé zabije super pointa, ktorá vás vyššie spomenutým spôsobom odrovná, výsledkom môže byť celkom (ne)príjemná amnézia. A veru, môžeme si aj hlavu búchať, ten vtip nami prefrčí ako dostihový kôň, po ktorom zostane len víriaci prach. No... a aj ten prach sa nakoniec rozplynie.
„Ja viéém". Zabudnúť vtip nie je žiadna katastrofa. Vtipy, alebo čokoľvek iné v našom živote vypúšťame z hláv a mozgov ako čokoľvek iné. No tá skrytá záhada, prečo tomu tak je, je minimálne rovnako zaujímavá ako stratené ponožky v práčke.
No aby som nevodil za nos len svojimi úvahami a dal aj nejakú relevantnú odpoveď (teda myslím, že bude relevantná), tak zabúdaním vtipov sa údajne zaoberal istý americký psychológ. Volal sa Robert Provine. Teda ja si myslím, že Robert Provine sa určite zaoberal aj kadečím iným, no rád by som vypichol jednu jeho myšlienku, v ktorej vtip prirovnal k dobrej pesničke. Pieseň má totižto rytmus a melódiu, a to nám uľahčuje jej zapamätanie. Vtipy také niečo nemajú a tak si na najlepšie vtipy nemôžeme spomenúť...
P.S.: ...snáď len vtipy podávať piesňou.
