Ako prázdninujúce decká sme sa nemali kedy nudiť. Fakt. Boli sme typické socialistické deti na socialistickom sídlisku. Nebol pre nás problém z rozostavanej školy (tých rozostavaných budov bolo v tej dobe v každom meste požehnane, pamätáte sa?) zobrať zopár „dosák" a zhlobiť na kolene futbalovú bránku a drať tie klasické čierne kopačky s dvoma (!) žltými pásikmi po bokoch. Škvarové ihrisko vedľa paneláku bolo ideálnym miestom na futbal. Vtedy „letel" Platini, Maradona, Socrates, Zico, - boli majstrovstvá sveta v Mexiku (1986) a tak si stačilo tieto mená „rozhodiť" medzi seba. Dokonca sme si zohnali spreje a na biele tričká si nastriekali modré zvislé pásiky - akože sme Uruguaj. Že nesedeli mená? Nevadí. Hrali sme ako o dušu. Najlepšie na tom bolo, že naše mamy a otcovia vo fabrikách nemali strach, že sa kdesi túlame. Vedeli, kde sme a boli sme vždy zastihnuteľní. Dnes viem, že to pre pracujúcich rodičov bola obrovská devíza kľudu a spokojnosti.
Oproti mnohým prázdninujúcim deckám sme mali výhodu: aj kúpalisko sme mali od paneláku „čoby kameňom dohodil" a tak sme tam boli takmer každý deň. Stačilo, aby s nami išiel nejaký dospelý, alebo moja staršia sestra a išli sme. Apropo: stačilo 5kčs - to bolo vstupné. Ku kúpalisku viedla cesta cez pole. Teda neviedla, ale MY sme si ju vyšliapali. Bolo to naše huncúctvo. Či tam bola nasadená cukrová repa, alebo obilie, vždy tam bolo vyšliapaný chodník a družstevníkov veru mohlo aj roztrhať. Navyše bola to skratka. Na kúpalisku bolo fajn. Slnko hrialo a tak nám ani nevadilo, že tam bola studená voda. Ozaj, k tomu môjmu nadpisu: nepamätám si žeby som cez prázdniny jeden deň nosil dlhé oblečenie, na druhý deň krátke. Takú nestálosť počasia si naozaj nepamätám. Akoby to bolo VTEDY iné. Nemyslíte? Celé prázdniny som „dral" krátke nohavice a chodil k starej mame polievať rajčiny. Lebo nezapršalo a nezapršalo. Slnka sme si užili dosýta.
Na záver ešte k tým družstevníkom: Pred panelákom máme veľké pole. Naozaj veľké pole. Áno presne to, kde bola vydraná cesta na kúpalisko. Keď bola žatva a prišli kombajny a traktory „od výmyslu sveta", tak sme čakali „ako kurence na sopeľ" nech nás traktoristi povozia. Bol to pre nás nesmierny zážitok. Za odmenu sme im nosili vodu a niečo pod zub. Toto obdobie som miloval a mám k nemu krásne spomienky. Až tak, že ako dieťa som tuším som chcel byť traktoristom.
Kúpalisko ešte stojí. Trochu zmodernizované a aj to vstupné je už vo vyššej „cenovej hladine". Neviem? Asi ubudlo huncútov, lebo na poli už vymizli vydupané skratky. Ale pribudlo áut, ktoré stoja, kde sa dá.
Aj kombajny, či traktory sú iné. Prídu, pokosia a odídu. Už ani žiadne deti, prosiace o odvezenie neobsmŕdajú okolo kombajnistov.
A naše „futbalové ihrisko"? Už je minulosťou. No nie tak úplne. Bolo „upgradeované" . Dnes je moderné s ozajstnými bránkami, dokonalým povrchom. Stačí len vybehnúť...
