Pes sa detí nebojí. Ale čo keď je to naopak?

Autor: Ivan Tuchyňa | 28.6.2011 o 21:51 | Karma článku: 17,38 | Prečítané:  7618x

     Nech to nazvem ako chcem, naša dcéru ju má: Fóbiu, strach, paniku a bohužiaľ aj traumu.  Bojí sa havkov. Malých, veľkých,  na vôdzke, pustených  na voľno, štekajúcich, kakajúcich, vrtiacich chvostom, s copíkmi,, oblečených, neoblečených... Skrátka všetkých. Aj keď všetkých sme ešte nestretli.

     Začiatok jej strachu vznikol zhruba pred dvomi rokmi. Na dnes už našu štvorročnú dcéru sa vyrútil pes. Z ničoho nič. Spoza rohu. Pudovo, inštinktívne. Len rýchly záťah, či príťah majiteľa nespôsobil tragédiu.  Že štekal ako najatý ani nemusím hovoriť. Lebo on štekal ako najatý.  Bol taký veľký, že som si som si myslel, že je to malý kôň. Nebol. Bol to veľký pes. Prečo  ňu skočil, nevieme. Možno zacítil hovienko v plienkach. Ak tam teda nejaké bolo. Že tam bolo po tom útoku, ma neprekvapilo.  Následok niekoľkosekundovej scény bol, že naše dieťa začalo kričať. Nie plakať, ale kričať. Ak sme predpokladali, že toto „stretko"  sa rozplynie ako sen, na ktorý dieťa ráno zabudne, tak sme sa mýlili. Dnes už má naša dcéra štyri roky, počas ktorých sme stretávali rôznych psov, psíkov, rôznych psíčkarov, rôzne oblečených psov a rôzne oblečených psíčkarov.  Bývame totiž v meste a na sídlisku. V každom meste a na každom sídlisku, dovolím si tvrdiť, nie je problém stretnúť takúto „dvojku" . A keď píšem, že v každom, tak v každom.

Naša dcéra sa širokým oblúkom vyhýbala psíkom. Všetkým. Teda vyhýbala sa len toľko, čo sme dovolili, lebo ísť napríklad  po blate, alebo frekventovanej ceste, kvôli psovi, ktorý by ma ani v topánke netlačil, tak to teda nie.  Ale namiesto toho sa deje to, že naše dieťa má oči „na stopkách" a v zmysle prežitého je jej strach zakorenený a silnejší ako priama čiara okolo prechádzajúceho psa. Ale dieťa je tvárna hmota a tak sme sa rozhodli, že to takto ďalej nejde a využijeme každú príležitosť  ako to s tými psíkmi skúsiť.  Kreslíme si ich, čítame si o nich rozprávky, keď už nejakého stretneme a obchádzame ho (lebo my ich obchádzame), tak z tej diaľky hovoríme,  aký je „zlatý, ten havko malinký". Jediné, čo nemôžeme, je mať doma živého a ozajstného. Tých 54 metrov štvorcových stačí tak akurát nám trom a všetkému hnuteľnému a nehnuteľnému nábytku čo máme. A to ho nemáme zase až tak veľa. Ale aj napriek tomu zbavujeme nenásilne našu dcéru prvotného strachu . Raz, bolo to minulý rok v Trenčianskych Tepliciach na pešej zóne naša „bojazlivka"  zbadala takých dvoch malých chutných a rozkošných psíkov. Takých, že hľadáte, kde sa „dávajú baterky"  a spýtala sa nás, či si ich môže ísť pohladkať. Pozreli sme sa so ženou na seba a aj keď naša dcéra veľmi krásne rozpráva a rozumieť jej každé slovo (na to sme pyšní), spýtali sme sa „prosím???". Tých „xy" otáznikov na konci slova bolo fakt cítiť. Staršia pani, ktorá ich mala na vôdzke s tým nemala problém. Bol to pre nás krásny moment. Naša dcéra prvýkrát pohladkala psa. Síce malého tajtrlíčieho, ale pohladkala. Bol to jej prvý dotyk so psom. Bolo to v lete a tak sme si na znak víťazstva všetci traja kúpili zmrzlinu. A oslavne sme ju zlízali. Dcéra bola „hotová" zo zážitku a my z nej.

Toto sa odohralo zhruba pred rokom, počas ktorého sme síce nehladkali žiadneho okoloidúceho psa, no konečne sme nebočili, keď išiel nejaký oproti, neschádzali sme z chodníka, aby sme uvoľnili už tak dosť veľký priestor. Zdravili sme psov (fakt všetci traja a nahlas) a konečne sa stali „našimi kamarátmi". V poslednom čase však začala naša dcéra „cúvať"  a ja som vedel, že „čaro momentu" od posledného (a vlastne aj prvého) pohladkania vyprcháva. V sobotu sme mali šancu na „zblíženie sa" s fakt malým, hravým, rozkošným, no jednoducho, na pohladkanie ako stvoreným psíkom. Nestalo sa, hoc nechýbalo tomu veľa. Snáď tomu zabránili  len rýchle pohyby večne vrtiaceho sa havina. Bolo však na nej vidieť veľké nutkanie dotknúť sa ho. Žiarili jej očká, neustále sa mu prihovárala. Bol to milé.

Dnes už je ale všetko ináč a my sme sa vrátili do obdobia prvého a v dôsledkoch nešťastného vyrútenia psa na našu dcéru. Bola nedeľa, ja som bol s dcérou vonku, hrali sme sa s loptou a presne v momente, kedy ju držala dcéra v rukách spoza mňa, naozaj nečakane vybehol oproti nej pes. Priamym smerom na tú našu malú „nešťastnicu". Jej reakcia nebola prekvapivá. Zľakla sa, rozutekala sa a v panike, že ju pes dobehne - spadla na zem. Pes sa približoval, dobehol som, schytil rýchlo dcéru na ruky a bolo po útoku. Lopta vypadla ani neviem kam. Hoc to celé trvalo len pár sekúnd, pre to dieťa musela byť tá chvíľková bezmocnosť neskutočne hrozná.  A výsledok? Zažehnaný, starý dobrý strach sa vrátil. A aby toho nebolo dosť, pred panelákom  máme voľne venčiacich psov, ktorí si behajú po tých miestach, kde sme behali v nedeľu s dcérou my.  Paradox „non plus ultra".

                Naša dcéra je šikovná, Krásne kreslí, rada spieva a miluje kone. Nakreslené, plyšové...živé. Rada sa na nich vozí a to na tých najväčších.  Síce koníkov bežne nestretávame, no sme radi, že aspoň k nim má naša dcéra bližšie. A sme tej troche zvieracej láske radi...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?