Keď rodičia (ne)rozhodujú, kde sa končí a začína detská hra

Autor: Ivan Tuchyňa | 23.6.2011 o 19:46 | (upravené 23.6.2011 o 19:58) Karma článku: 9,08 | Prečítané:  1806x

Bol som na detskom ihrisku. Chodíme tam s našou 4 ročnou dcérou. Nedá sa mu vyhnúť, keďže je strategicky umiestnené ako „styčný“ bod takmer všetkých smerov. Chodíme tam radi. Naša dcéra absolvuje všetky húpacie, skákacie, či šmýkacie stanovištia, vyšantí sa a pred tradičným večerným predspánkovým rituálom večera, večerníček, umyť, rozprávka a spať, je to príjemné unavenie detského tela. Bolo tomu tak aj dnes a okrem "milióna" detí som bol aj svedkom bizarného správania, či nesprávania rodičov a detí. Ale aj jedného fakt moc milého...

Priznám sa, že detské ihrisko, lepšie povedané jeho atrakcie, sú niečo, čo by som fakt rád absolvoval. Párkrát som sa prichytil pri pomyslení, že som na hojdačke a „húpe ma to" sem a tam. Hojdačka (tá, čo visí na reťaziach) je vôbec asi najobsadenejšia atrakcia. Sú tam štyri a málo kedy sa stane, že by neboli v čase najväčšieho návalu detí obsadené. Jednoducho, musíte (teda vaše dieťa) vychytiť ten správny moment, aby ste sa mohli odhojdať. Ale ešte som nevidel nejaký strkací súboj detí. Chválabohu. No dnes mi asi na sedem sekúnd ostal „rozum stáť". Na detské ihrisko prichádzala matka s asi 5 ročným dieťaťom (teda, nie že by mala na čele napísané „ja som matka tohto dieťaťa" ale pravdepodobnosť, že nebola je naozaj mizivá) a už od príchodu bolo jasné, kam majú namierené. Inak poznáte to možno mnohí, ktorí máte deti, že keď sa blížite k ihrisku, dieťa zrýchli svoj krok, ktorý je úmerný nedočkavosti. Prirodzené. Tak tomu bolo aj v tomto prípade. Len neviem, kto viac chcel byť na tej húpačke: matka alebo dieťa? Pri vstupe „na ihriskový pľac" matka posotila dieťa smerom dopredu a prehodila „Utekaj! Rýchlo! A obsaď si ju!" Dieťaťu, čo si budeme hovoriť, nebolo viac treba. Priamym smerom vyštartovalo aby splnilo príkaz (lebo to bol príkaz!). Samozrejme, stalo sa niečo, čo možno nikto nečakal. Chlapec „upaľujúci" k húpačke sa pred nimi potkol a spadol. Matku to však nenechalo chladnou. Ak si niekto myslí, že ihneď bežala k svojmu synovi, tak je na omyle. Matka pobehla, dolapila reťaz hojdačky a plačúcemu synovi začala fakt nevyberaným spôsobom vyčítať jeho „trdlovistosť". Uf! Neviem? Detské ihrisko je asi bojisko. Ale aby som „priznal farbu", naše dieťa tiež nie je „hotový anjel" a svojou detskou prirodzenosťou, či súťaživosťou...či čím, chce byť aj ono „všade prvé". Ktoré nie? Že? Ale s tým rozdielom, že si nejde „nohy dolámať", len aby niečo patrilo jemu. Nechcem písať, že vie ako sa vo chvíľach obsadených hojdačiek alebo čohokoľvek zachovať. Bolo by to odo mňa neobjektívne. Ale faktom je, že „takéto" rodičovské správanie sa mi na tom rodičovi jednoducho nepáčilo.

Ak som si myslel, že toto bol „vrchol" rodičovského postoja, či čoho vlastne, tak som sa mýlil. Bol ešte jeden. S tým rozdielom, že v hlavnej úlohe boli deti. Takto: Asi všetci dospelí a hlavne my „chalani" sme sa v našom detskom živote hrali „kto koho prepere" a to už hádam aj v materskej škôlke... strkanice, sácačky neboli nič nezvyčajné. Teraz mám na mysli tie fakt nevinné. Podobná sa odohrávala aj dnes. Že sa bili dvaja chlapci (možno tak prváci, alebo ešte končiaci škôlkári), to nie je nič nezvyčajné. Hm, ale keď k ním podišiel o hlavu nižší chlapec a začal ALE NAOZAJ SUROVO kopať do jedného z nich, tak to som spozornel a „chcel som to dopozerať". Už len preto, že asi o 3 metre od klbčiacich sa detvákov stála v družnej debate mama toho, čo sa k nim (neviem prečo?) pridal ( V tomto prípade viem, že išlo o jeho matku, pretože sa „zvidenia" poznáme) a čakal som kedy zasiahne. Čuduj sa svete, zasiahla! „Riško, vstaň z tej zeme!". Dieťa ignorujúc tento príkaz pridalo na intenzite. Čo ma ešte viac zarazilo, bol naozaj jeho bitkársky výraz. Chalani sa klbčili ďalej a „malý furt dopaľoval". No, poviem Vám teda, že to „chlapča" si riadne zaudieralo do už plačúceho vtedy ešte asi na bojovníka hrajúceho sa dieťaťa. To sa rozutekalo kamsi preč. Keď už matka usúdila, že sa dorozprávala, zobrala milého Riška za ruku a odišla. No, už len lízatko mu chýbalo za odmenu. Ostal som v nemom úžase. Trval asi 2 minúty, kedy som hľadal skrytú kameru. Musela tam byť, Lebo „reálna matka by sa takto nezachovala".  Hm, Skrytá kamera to nebola a matka sa tak naozaj zachovala.

Celý tento vojenský kolorit skončil pre mňa úplne bizarne. Keď sme s dcérou odchádzali z detského „bojiska" zbadal som (ale fakt iba jedným okom. Žiadne zíranie to nebolo) dojčiacu matku na lavičke. Naozaj krásny odchod z ihriska...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?